Vieme, ako mať bezpečne žiarivo biele zuby

Vieme, ako mať bezpečne žiarivo biele zuby

 Každý chce mať čo najbelšie zuby. Ako to dosiahnuť? Čoraz rozšírenejšie je bielenie. „Aj moji pacienti túžia po krásnych žiarivých zuboch. Aby však tento zákrok splnil všetky očakávania a bol bezpečný, musí mu predchádzať dôkladné odborné posúdenie,“ prízvukuje stomatologička MUDr. Zorica Nemcová.
 
Zuby sú živý organizmus. Nemáme ich rovnaké, no všetci by sme ich chceli mať krásne.  Starnú spolu s nami a ich stav je odzrkadlením našej starostlivosti o ne. Pozrime sa trochu bližšie na ich farbu, pretože dnešným žiadaným trendom je mať snehobiele žiarivé zuby.
 
S farbou zubov sa rodíme
To, akú farbu a kvalitu budú mať zuby, ovplyvňuje aj vývoj pred narodením, pretože na  dieťa môžu prejsť niektoré choroby z tela matky. Ide najmä o rôzne anémie. „Veľkú úlohu pri farbe zubov zohrávajú aj lieky, ktoré človek počas svojho života užíva, najmä rôzne antibiotiká, predovšetkým tetracyklín.  Tzv. tetracyklínové zuby sú charakteristické pre dnešnú generáciu päťdesiatnikov a starších, na zuboch sú viditeľné sivé a žltkasté pásy,“ opisuje zubná lekárka. Problémy vo farebnosti môže spôsobiť aj prílišný príjem fluóru, tzv. fluoróza.
 
Dôležitá sklovina
Na to, aby odborník mohol pristúpiť k bieleniu zubov, musí poznať ich kvalitu. „Práve sklovina, ktorá je najtvrdšie tkanivo v ľudskom organizme, musí byť v dobrom stave.  Je to  najviac mineralizované tkanivo, lebo obsahuje 95 percent minerálov a 5 percent vody. Najhrubšie je na rezacej hrane, kde dosahuje  1, 5 mm, najtenšie je  pri krčku – 0,3 mm. Stav skloviny je pri odbornom rozhodovaní, aké bielenie zvoliť, veľmi dôležitý,“ vysvetľuje stomatologička. Inak pristúpi k mladému pacientovi, napríklad tridsiatnikovi, ktorý ma dostatočne „hrubú“ sklovinu, inak k šesťdesiatnikovi, ktorého sklovina je následkom veku značne stenčená. Žiaľ, zuby nám počas života nebelejú, naopak, naberajú žltkastý alebo sivastý nádych.
 
Na zuboch  vidieť životný štýl
Ďalším ukazovateľom popri hrúbke skloviny je štruktúra povrchu zuba. Sklovina totiž nie je úplne nepriepustná, býva poznačená rôznymi voľným okom neviditeľnými  poruchami – najmä prasklinami a eróziami. A to sú kanáliky na vstup rôznych pigmentov (z potravín, nápojov, fajčenia, kávy, čaju, pri fajčení fajky a podobne). K fyziologickému starnutiu, ktorému sa nedá vyhnúť, treba teda pridať aj životný štýl. Ten, kto fajčí, pije veľa kávy, červeného vína, čaju a podobne, dáva svojim zubom „zabrať“.   Ide o pôsobenie vonkajších chromoformných pigmentov, ktoré sa ukladajú na povrchu skloviny, no keď narazia na prasklinku, postupujú aj do hlbších vrstiev. A zuby sa nežiaduco sfarbujú.
 
Odumreté a poranené zuby
Pod sklovinou každého zuba je zubovina (dentín), ktorá obsahuje až 70 percent anorganických látok. Čím je človek starší, tým sa  zubovina viac mineralizuje a pridáva zubom sivastý až sivomodrý odtieň. Zvýšenou mineralizáciou dokonca môže dôjsť  k čiastočnému až úplnému uzatvoreniu koreňového kanálika s prípadným odumretím zuba.  Zostáva však funkčný, len odrazu zosivne, dokonca ani nebolí. Spôsobuje však estetický problém a dôvod na bielenie. K nežiaducemu sfarbeniu zubov môže dôjsť aj po úraze, keď dôjde v zube ku krvácaniu a následkom železa, ktoré je v krvi, získa zub inú farbu. Nepekné farby zubov spôsobia aj neliečené kazy.
 
Ako dosiahnuť žiarivý úsmev?
„Nemusíme vždy pristupovať k radikálnemu zákroku. Najmä ak ide o mierne povrchové sfarbenia - od kávy, čaju tabaku a podobne. V takých prípadoch veľmi často pomôže dôkladná  dentálna hygiena: odborné odstránenie zubného kameňa a povrchových nánosov a zuby sú odrazu o nejaký ten stupeň belšie. Ak pacient nie je s takýmto zásahom spokojný, je náročnejší  a chce mať ešte  belší chrup, vtedy mu odborník môže ponúknuť  tri základné metódy bielenia: 1. mikroabráziu, 2. chemické bielenie a 3. domáce bielenie,“ približuje spôsoby bielenia MUDr. Nemcová.
 
Metódy bielenia
Mikroabrázia: ide o vyčistenie a vyhladenie povrchu skloviny, neprechádza sa do hlbších vrstiev zubov. Tento spôsob sa často používa pri výrazných bielych škvrnách na zuboch (demineralizácii skloviny), keď – paradoxne – vzhľad zubov narúša biela farba.  Ak  ide o nežiaduce zafarbenie v zubovine,  tento spôsob bielenia ho neodstráni.
Chemické ambulantné bielenie:  táto metóda predstavuje dôslednejší zásah do integrity zubov. Bielenie je oxidačný proces, teda v podstate chemická reakcia iniciovaná svetlom alebo teplom, ktorej základom je peroxid vodíka. Počas nej dochádza k oxidačným procesom, pričom bielenie spôsobuje kyslík. Tento prvok následkom chemickej reakcie prenikne do hlbšej vrstvy zuba. Samozrejme, dôležitá je koncentrácia peroxidu (dnes už nesmie byť vyššia ako 6 percent) a tiež, či budeme využívať teplo alebo svetlo. Výsledný efekt je podmienený aj časom pôsobenia.
Domáce bielenie: pri tomto spôsobe sa využíva karbamit peroxidu, je to jemnejšia forma (na porovnanie: 10-percentný karbamit je cca 3,6-percentný peroxid). Pacientovi sa zostrojí model zubov z umelej hmoty, do ktorého si vytlačí striekačkou karbamit vo forme gélu  a nastokne si ho na zuby. Model je urobený tak, aby nedošlo k porušeniu ďasien. Pacient si bieli zuby sám 5 – 7 dní v domácom prostredí.
 
Riziká bielenia
Peroxid sa nesmie dostať na ďasná. Ak by sa tak stalo, mohlo by dôjsť k ich spáleniu. Prítomnosť lekára a stála komunikácia s pacientom pri zákroku takéto nebezpečenstvo úplne  vylúči. Odborne vykonané bielenie vydrží aj niekoľko rokov.
 
MUDr. Zorica Nemcová:
„Určite by som s bielením zubov nikdy neexperimentovala bez odborného  odporúčania. Rôzne „zaručené“ bieliace prostriedky z reklám a z internetu sú lákavé, no môžu spôsobiť naozaj veľké ťažkosti, napríklad veľmi bolestivé spálenie ďasien... Každé bielenie musí prebiehať pod dohľadom lekára.“
 
Aj veľmi ostré vlákna zubnej kefky môžu narušiť povrch zuba a druhotne zapríčiniť jeho nežiaduce sfarbenie.
 
Bielenie zubov poznali už v roku 1877 vďaka pánovi Chappelovi , ktorý  sa zameral na patologické odstránenie  farby zubov. V roku 1918 uskutočnil pán Abbot prvé bielenia na základe peroxidu vodíka aktivovaného svetlom a teplom. Peroxid vodíka sa  používa dodnes, samozrejme, v rôznych modifikáciách a rôznymi technikami.

 Pripravila BEATA VRZGULOVÁ
Foto: Dušan Kittler
Zdroj: časopis Slovenka, rubrika Zdravie